Ako som vyhral West Carpathian Challenge 2022

Minulý ročník WCC 2021 som organizačne nezvládol, pretože som si vzal v práci málo dní dovolenky. Aj napriek tomu, že som prišiel iba do CPčka (Control Point) som si tieto preteky veľmi užil. Tak nejak automaticky som sa prihlásil na tento ročník hlavne kvôli tomu, že je to závod v našich krásnych horách, lesoch a dedinách. Takisto v superlatívoch hodnotím výnimočných súperov, organizátorov, ktorí si ma jednoducho získali… čo spätne hodnotím ako „vedľajšie dobro“celej akcie.

Tento ročník sa snažím brať oveľa vážnejšie, ako ten minulý (keď som sa išiel iba povoziť do lesa). Preventívne si uzatváram zdravotné poistenie, pretože plánujem ísť na doraz. Ani neviem čo ma to napadlo, napísať Dušanovi, či mi nepožičia kolobežku, o ktorej som po prečítaní na Facebooku predpokladal že ju robí pre konkrétneho zákazníka.  Vôbec som nečakal, že tá kolobežka je vlastne Dušanova a určená na všeobecné testovanie (hlavne pre musherov). Takže testovať budem aj ja, keďže jeho záverečný (aj keď váhavý…) verdikt znel:  „no čo už, požičiam…“. Priznám sa že som to nečakal a bol to pre mňa viac menej šok. Zrazu sa mi otvorila možnosť ísť úplne totálne na ľahko, lebo Dušanova Ultima je o 4 kilá ľahšia ako Golem.

 Keby som to vedel skôr, mal by som viac času objednať najľahšie veci na svete a minul by som veľa peňazí, samozrejme, ale preteky sú tu a čas už nie je. Beriem teda kuchynskú váhu a zoznam kde je okrem povinnej výbavy mobil, peňaženka, nabíjačka, duša, montpáky, lepenie, pumpa, rolnička, vreckovky, vitamíny, deodorant, sťahovacie pásky, strongpower gél, svetlá a čelovka. Snažím sa vybrať najľahšie veci čo mám doma. Napr. super fasa pracovné topánky, ktoré som mal minulý rok majú 1500g. To je príliš veľa a tak idem s váhou k na tržnicu k Číňanovi kúpiť 250 g. botasky. Ak nevydržia, kúpim nové v Trenčíne. Vydržali. Oblečenie redukujem na krátke elasťáky, dres, dlhé gate, bundu, ponožky a kompresky. Žiadne náhradné slipy, žiadne rukavice, žiadne okuliare, nič viac. Kompresky som vyzliekol po 30tich kilometroch paradoxne kvôli kŕčom a celú cestu boli už len v taške (a ja bez kŕčov).

 Poučený z minulého roka, beriem si veľa bankoviek, päťky, desiny, dvacky, päťdesiatky, kartu, občiansky a zdravotnú kartičku. Na kolobežku montujem dva košíky, jeden na bidón, druhý na 2,25l PET-ku. Tento druhý košík som využil iba raz, keď som si v potravinách v Štefanove kúpil najväčšiu minerálku akú mali. Vtedy som mal pred sebou dlhé stúpanie a tie spolu tri litre vody mi vydržali tuším až do ďalšej dediny. Potom som už len dopĺňal horný bidón a veľký košík som mal prázdny až do cieľa. 

Taktiku som mal jasnú aj vďaka tomu, že tento rok sa mi podarilo vložiť trasu do aplikácie mapy.cz a videl som ako ďaleko sú od seba potraviny, reštaurácie, hotely a pramene s vodou. Plán bol jednoduchý: dať si raňajky, napiť sa, doplniť bidón, prejsť zhruba 50km bez jedla, dať si obed, napiť sa, doplniť bidón, prejsť ďalších 50km bez jedla, navečerať sa, napiť sa, vyspať sa. A takto 6 dní. Hotely som si nezabookoval dopredu, a tak som išiel na náhodu. Prvú noc som aj vďaka tomu spal v hoteli v centre Oravskej Lesnej, ktorý som mal na trase a nie je zaznačený na mape: Len som sa pri prechádzaní okolo opýtal personálu či tam môžem prenocovať a našťastie ešte mali voľné kapacity. Stálo ma to prijateľných 25€ a spalo sa mi veľmi dobre. Druhú noc som spal v CPčku na zemi, tam ma posteľ veru nečakala . Škoda, lebo vtedy som prešiel trasu dlhú 188km, čo je môj životný rekord a posledných 30 km bolo už fakt ťažkých. Tretí deň som si už radšej zabookoval dopredu izbu v Čachticiach (za 40€) a aj tu som sa vďaka tomu dobre vyspal.

 Štvrtý deň som chcel ísť naslepo do Trstína, že tam niečo nájdem, ako sa mi to podarilo v Oravskej Lesnej, ale v Trstíne fakt nič nie je. Žiadny penzión, nikto mi nevedel poradiť. Dal som si teda dvojitý kebab v žemli s hranolkami a trošku si energeticky dobil seba aj mobil.  Ja som vydržal, ale mobil sa mi aj tak v noci vybil a ja som nemohol uploadnúť trasu na Stravu a na Facebook. Túto noc som spal v altánku pri horárni Mon Repos, kde boli mäkučké matrace a vyskúšal som fóliu z povinnej výbavy. Dalo sa. Ráno som sa ponáhľal do bufetu na Babe, kde som si opäť trošku dobil mobil a posilnil sa sendvičmi, aby som vládal prísť do cieľa.

Trasa WCC2022 má 590km a 14,5km výškových, preto je hmotnosť ktorú veziete zo sebou veľmi dôležitá. Nemám rád dlhé články a ani písanie dlhých reportov … to nie je moja parketa. Tak teda v krátkosti: dôležité je netrepať so sebou zbytočne veľa vody, netrepať so sebou jedlo hore kopcom, keď sa potom spustím do dediny, kde mi anonymný kuchár od rána varí fajnový obedík. Takto som ja vyhral kategóriu kolobežiek (pre úplnosť: bol som jediný… ) a tomu verte že aj napriek tomu to boli skvelé pocity.

Text: Maroš Lenčéš

Advertisement

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.