West Carpathian Challenge na kolobežke s Michaelou Rosovou

Stojím v centre kempu v Račkovej doline a počúvam úvodné slovo organizátorov. Stojím, a nechápem ako je možné, že práve ja mám toľko šťastia, že môžem byť práve teraz práve tu. Z výkladu počujem možno polovicu, užívam si túto chvíľu po svojom. Celé to ale začalo oveľa, oveľa skôr…

17.11.2020 sa v našej kolobežkovej skupine objavila pozvánka od Maťa Baloga na West Carpathian Challenge. Prečítala som propozície a hneď som vedela, že to je presne to, čo hľadám. Preteky na asfalte sú síce fajn, ale vo svojom živle som v blate. Či so psom, či sama. Pretek pojatý ako putovanie, s kompletnou výbavou na bivak vrátane jedla je to, čo som vždy chcela skúsiť. Keďže som si vybrala život farmárky, takéto niečo sa mi nikdy nepodarilo, lebo môj čas na jazdenie je maximálne 12 hodín medzi dojeniami. Každý rok sledujem dianie okolo 1000 Miles Adventure a tíško závidím. Toto podujatie je ale novinka, nič sa nevie o trase ani o charaktere terénu. 550km, 14 500 výškových metrov, trasa bude známa týždeň pred pretekom. To by bola nádhera……..

Čas plynul, doma na to občas prišla reč, až raz ma Martin odzbrojil návrhom, že ak si rozumne zorganizujem kravy, že by ten týždeň za mňa potiahol. Šok, radosť, všetko naraz.

16.12.2020 som musela rozhodnúť o uspatí Beníčka. Bol to pes, ktorý so mnou vyštudoval vysokú, našiel mi muža, prešiel so mnou tisíce kilometrov. Parťák, životný pes. V noci som sedela na záchode, plakala a vypĺňala prihlášku na WCC. Možno ako formu terapie, možno ako začiatok novej životnej etapy. Na prekonanie smútku je výborné upnúť sa na nejaký cieľ a začať makať. A mňa tej roboty čakalo fakt veľa. V decembri som vážila hrdinských 87kg a jazdila som si pre radosť. Bez závažia by sa mi jazdilo isto lepšie, tak skúsim s tým niečo spraviť.

Začala som normálne jesť, posilovať, trochu viac jazdiť a výsledky sa dostavili. Február 82kg, marec 76kg, máj 72kg a týždeň pred pretekom 69kg. 100km jazdievam v teréne úplne na pohodu, bez svalovky na druhý deň. Jediný problém, ktorý ma ťažil bola ostruha na päte. Absolvovala som rázovú vlnu, cvičila som na posilnenie plantárnej fascie, no napriek tomu som na beh nemohla ani pomyslieť. Stačilo pár metrov a bolesť bola neznesiteľná. Našťastie kolobežkovanie nohe nevadilo, bolela, ale nie tak, aby sa to nedalo vydržať. Chcelo to trochu cviku, naučiť sa jazdiť s bolesťou, ale keď človek chce, všetko sa dá.

V pondelok pred štartom mi v maile pristálo gpx-ko trasy s pokynmi. Plná nadšenia som začala študovať trasu, hľadať chytáky, potraviny, bufety, plánovať miesta na bivak. Zabralo mi to dva dni, úprava gpx v basecampe bola pre mňa nová skúsenosť, no veľmi ma to bavilo. Tiež som si stanovila cieľ na prvý deň – cca 140km, 3500 výškových, bivak niekde okolo Starej Bystrice. Ak by to bolo moc, musí padnúť Zázrivá.
Teraz už len dobaliť detaily, skontrolovať povinnú výbavu, vyzdvihnúť kolobežku zo servisu a pripraviť farmu na odchod.

Štvrtok 5.8.2021, deň 0.
Od rána prší, hoci sme tu dážď nevideli niekoľko týždňov. Robím fotku do článku pre portál bezpodpory ( https://bezpodpory.cz/vercajk-west-carpatian-challenge-2021/ ), ako obvykle nestíham a z domu vyrážam o hodinu a pol neskôr ako som plánovala. Stále prší, ale na dážď som pripravená, som v pohode. Nervóznejší je Martin, ktorý ma vezie na štart. Do Pribyliny vchádzame už za tmy, cez cestu nám dokonca prebehol nádherný medveď. Som vo vytržení, presne takto som to chcela. Na poslednú chvíľu sa ubytovávam v ubytovni Fialka, izbu mám len pre seba. Ešte registrácia, zaplatiť zálohu za tracker, vyskúšať finisherský dres a spať. Mám pekelnú 66 a ten dres fakt chcem. A preto zajtra spravím maximum.

Piatok 6.8.2021, deň 1.
Pohodový budík 6:30,to som už dlho nezažila. Doplniť vodu, zohnať raňajky, dokonca som stihla aj rozhovor na kameru. To my kolobežkári sme vždy a všade za atrakciu. Prichádzajú aj moji kolegovia – Vojta na malinkej Yedoo Friday a Maroš s Golemom.  

Maroš je môj favorit, niečo spolu máme odjazdené, takže viem kde je moje miesto, no ja tu nie som na víťazstvo, idem si pre dobrodružstvo. S Vojtou prehodíme pár slov, vopred ho obdivujem. Je to skromný chalan, snáď sa na trase vidíme.
Registrujem aj zhovievavé pohľady niektorých cyklistov „moja, ty čo tu robíš….s copíkmi, sukničkou, na kolobežke….to nebude mať dlhé trvanie“ . No, však uvidíme páni :P.
Zrazu počujem 3-2-1- ŠTART a pelotón sa pohne dopredu.  

Mimozemšťania vystrelia, ostatní sa zoraďujú do hadíka za nimi. Ja sa musím najprv prebrať z obláčiku, na ktorom sa vznášam, ani navigáciu nemám zapnutú. Maroš ešte raňajkuje, tak sa lúčime so slovami, že ma čoskoro dobehne. Odrážam sa do dažďa a som dokonale šťastná. Môj organizátorský fanklub ma povzbudzuje, je to veľmi milé. 
Trasa sa kľukatí popod Západné Tatry zahalené v hmle. Pomaličky obchádzam niektorých cyklistov, po nejakom čase dobieham aj prvých bežcov. Idú fantasticky, som presvedčená, že sa budeme stretávať minimálne v prvých dňoch. Občas niečo potlačím, občas pozjazdujem, ide to fajn. Za mostom cez dažďami rozvodnenú rieku míňam cyklistu, ktorý vyzerá, akoby vyliezol z potoka, celý mokrý. Ja som už skôr obliekla nepremokavú WAA bundu a tak som spokojná. Našťastie som si odpustila nemiestnu poznámku, že „To ale riadne prší“, pretože v cieli som zistila, že to bol Honza, ktorý aj s bicyklom ozaj padol do tej rieky. A napriek tomu dokončil.
Dobieham dvoch cyklistov, jeden na fatbiku a držíme sa pokope. Chalanom sa moc nepáči, že ich dobehla kolobežka, tak ma krásne ťahajú dopredu. V ústí Kvačianskej doliny prestáva pršať a pribúdajú civilisti. Je to celkom výživné tlačenie, podklad je dosť kamenistý. Nezastavujem ani na vyhliadkach, idem čo to dá. 

Organizátori nám sľubovali medvede, no okrem jedného hovna ani stopa. Zato je trasa lemovaná čučoriedkami, brusnicami a malinami, takže sa neustále pasiem.
Prvú väčšiu zastávku robím v Chlebnici (47km, 1300m), kde nás je viac. Ja si dávam birel, dostanem aj syrové nitky a musím uznať, že tu ich fakt vedia. Trochu pokecáme a lúčim sa s chalanmi, že ma dobehnú na konci dediny. Užívam si zjazd po asfaltke a pri rieke Orave sa napájam na fajnový trailík.  

Nikde nikto, je mi krásne. Tankujem ríbezľové Svijany – jedny do bruška, jedny do bidóniku. Tu sa začína zvyk, kupovať automaticky dva radlery a jeden zobrať trošku povoziť. Čas sa mi vidí dobrý, takže sa z Tvrdošína vydávam na hrebeň Oravskej Magury. Stretávam nášho najzahraničnejšieho spolujazdca Benjamina z Francúzska. Kopec je výživný a nejako to tu moc neubúda. Pomaly padá šero, s Benom sa obchádzame, až mi tesne pred zotmením uteká.  

No a zrazu je noc. Zázrivá na smerovníku asi 4 hodiny pešo, popravde, tam asi dnes nedôjdem. Zamyslená zjazdujem dole bahenným svahom a zrazu sa kotúľam aj s kolobežkou po zemi. Smejem sa na svojej nešikovnosti a kĺžem sa ďalej. O chvíľu som zase otočená naopak. Tak ja to teda stlačím…. Dobieham trojicu cyklistov a spolu zjazdujeme do sedla Príslop, kde veríme, že nájdeme bivak. Ideme ako Santove soby, všetkým nám zvonia rolničky a svietia svetielka. 
Motorest  v sedle je beznádejne plný, no ani som nemala ambíciu spať vnútri. Stačí mi terasa, na ktorej sa skladáme dokopy piati.  

Ochotná slečna mi v noci robí 4 palacinky, čapujem birely, mažem nohy a líham si spať. Noc bude chladná.. Padlo 95km a 2500 výškových. O dobrých 40 menej ako moje plánované minimum, ale nejako sa z toho nerúcam. Ja moc na to plánovanie aj tak nie som.

Sobota 7.8.2021, deň 2 

Budík mi zvoní 4:31. Tak akurát, aby som sa najedla, zbalila a pred svitaním vyrazila. Kolegovci ešte tuho spia, noc bola akčná, najprv prišli opití mladíci do penziónu a potom nejakí nevybúrenci túrovali motor na parkovisku. Našťastie som zvyknutá na kadejaký spánok a tak si spokojne kráčam lesnou cestou do kopca. Prvé poznanie je, že ma nič nebolí. Fakt nič. Cítim, že som včera nesedela na zadku, ale je mi riadne dobre. Však ono to zajtra príde, deň tretí vždy stojí za to. Neodhadla som oblečenie a cítim, že po zjazde musím vyzliecť spodnú vrstvu aj rukavice. Ďalej je to tak ako včera, stále hore dole a zrazu som pod Vasiľovskou hoľou. Pozerám nechápavo na navigáciu, na svah predo mnou a zase na navigáciu. To vážne mám ísť rovno hore do zjazdovky? Však ani jej vrch nevidno, ako je skrytý v hmle! Ach jo…. V duchu prepočítavam, kedy ma začnú dobiehať prvý cyklisti a týmto trávim každé osamelé ráno preteku. Vedľa zjazdovky sa pasie stádo kráv, pokecáme a dole vidím prvých hrdinov. Chudáci, majú to ešte celé pred sebou.  

Ja som už hore a púšťam sa kúsok po hrebeni k avizovanej obchádzke. Odbočka zo sedla Vasiľovskej hole sa po pár metroch mení na príšernú bahennú ťažkoopísateľnú katastrofu. Lesáci sa fakt vybúrili. 

Vidím aj značky Kubínska Skyrun a úprimne ľutujem bežcov, ktorým to tu ešte trochu vyhobľujeme my. Jazdiť sa nedá, ani tlačiť v podstate nie, lebo kolesá sa obaľujú vrstvou bahna a tak len ťahám za sebou kolobežku a snažím sa nezlomiť si nohy. Na tento úsek nikto z účastníkov nikdy nezabudne. Tentokrát je asfaltka ozaj vykúpením, blato zo mňa odletuje na všetky strany. Dúfam, že v Zázrivej nájdem niečo otvorené, aby som sa najedla. Ale zásoby mám dosť veľké, tak sa najem z nich. Obdivujem enormné vajce pred Záchrannou stanicou a pociťujem, že teplota stúpa viac ako mám rada. Snažím sa prejsť cez lazy, lebo je tu dosť slnka. V dedinke Lutiše stretávam dvoch cyklistov, ktorí ma vzápätí zachraňujú pred vynechaním odbočky v Radôstke. Spolu ideme skoro až do Krásna, kde ja odbáčam na dotankovanie. Plán je jasný – dôjsť na CP. To by znamenalo dať dnes 150km, ale odvážnemu šťastie praje. Prechádzam Kysuckou vrchovinou, výškové metre naskakujú jedna radosť, ale vzdialenosť nejako nepribúda. Pri pauze na jedlo sedím v tráve a pozorujem extrémne tlstú muchu ako sa hojdá na kvietku. Keď odletela, chuderka prísediaca lienka bola katapultovaná na opačnú stranu. Zvláštne životné príbehy nesie toto putovanie.  

V sedle Semeteš mi je jasné, že to dnes do CP nedám. Teší ma, že je tu pomerne veľa cyklistov, ktorých môj príchod ženie dopredu.  

Kupujem si aspoň nakladaný Hermelín a spolu s dvojicou Košičákov sa vydávame do kopca. Chalani sú fajn, no čoskoro mi zas utekajú. Mám teda nový cieľ, potiahnuť na hranice s Českom, Kasárne nad Makovom. Je to síce do kopca, ale mám dobre nastavenú hlavu a tak to pekne odsýpa. Zase stretávam kvietkovaného Vítka s kolegom a v podstate v tejto zostave dochádzame na Makov. Dokonca aj bez čelovky, hoci už by sa zišla. Na terase Horského hotelu Fran sedí pekná kopa kolegov, ktorí trošku nechápu, že čo tam robím. A ja sa pritom len kolobežkujem. Kupujem večeru, pozerám predpoveď – má pršať. Potrebujem teda strechu nad hlavou. Chalani idú spať dole pod zjazdovku do chaty Bačkárka a vraj tam bude miesto aj pre mňa, mám prísť. Zostávam sama, prisadá si ku mne pán s obrovským leonbergerom Matejom. Dávame sa do reči, pridávajú sa aj dámy z obsluhy, priniesli koláče z prebiehajúcej oslavy 50tky. Rozprávame sa a ako sa ochladzuje, tak cítim potrebu zaliezť si niekam a spať. Ženám ma je ľúto, že by som mala spať sama, v zime vonku a tak mi pribalia aspoň perinu. Už sa chystám odísť, keď mi kuchárka Majka vybavila možnosť spať v nečakane uvoľnenej izbe. Zadarmo. Skorý odchod nie je problém, hotel si odomknem, dokonca som dostala aj raňajky na cestu. Keď  tlačím príšerne zabahnenú kolobežku po kobercoch popri recepcii, z oslavy buráca ultrahit „Kde si včera bol“. Usmievam sa, nad situáciou, nad dobrotou ľudí. A tak druhú noc nečakane trávim v hoteli, na izbe číslo 8, kolobežka spí dobre ukrytá v suteréne. Dávam sprchu, mažem nohy a zaspávam. V noci ma budí silný lejak, som fakt rada, že tam teraz nie som. Za nocľah sme sa dohodli, že pošlem osadenstvu pohľadnicu, keď to vyhrám. Smejem sa na tom, som si istá, že ma včera večer Maroš  obehol a hoci sme sa nevideli, je niekde predo mnou. CP síce nevyšlo, ale mám za sebou 206km a 5500 výškových a to nie je úplne zlé.

Nedeľa 8.8.2021, deň 3 

Budík 4:31 ignorujem, lebo dosť prší, presúvam ho na 4:47. To je už vonku lepšie, takže opúšťam teplo postele, vyberám kolobežku zo suterénu, odomykám si dvere a ďakujem v duchu za toto dobro, čo sa mi stalo. Prší a nevyzerá, že by chcelo prestať, no mne to nevadí. Premýšľam, kde spali ostatní kolobežkári a za chvíľu som na hrebeni. Výhľady sú úžasné, nevidno ani prd, len jednu medvediu stupaj.

Za Malým Javorníkom sa napájam na asfaltovú cyklotrasu a s pokrikom „zbohom Javorníky!“ to púšťam dole. A áno, samozrejme navigácia hlási, že som zle. Prešvihla som nejakú odbočku, ale fakt neviem kde. Vraciam sa teda, počítam, že ma čoskoro dobehnú chalani čo spali na Kasárňach, tak aspoň ma navedú. Nikde ale nikto nie je a nie je ani cesta. Chodím hľadám, vidím, že aj v Locuse cesta je, ale v teréne nie. Nakoniec nachádzam cestičku, hodnú tak srnkinej tenkej nôžky, nie je možné, aby to bolo tadiaľto. Skúšam sa po nej kúsok vydať, navigácia je spokojná, aj Locus. Ale teda dosť nechápem. Túto cestičku vychodila srnka, alebo medveď, alebo organizačný tým chodil pol dňa hore dole po svahu a pripravil toto. Jazdiť sa nedá, tlačím. Ako pekne tu je, ale načo mám so sebou kolobežku netuším. Javorníky proste tak ľahko človeka nepustia. Blížim sa k hotelu Portáš a som veľmi rada, že tu som za svetla. Som komplet mokrá od vysokej trávy zdola a od dažďa zhora a navyše cesta mizne. Nakoniec to šmiknem proste po čiare skrz les. Ak tu nepichnem, tak nikde…. Poučená  z rána si  už dávam veľký pozor na odbočky a začínam jazdiť na väčšom priblížení mapy, doterajších 500m je asi moc. 
Zjazd po žltej do Lysej pod Makytou je zase peklo, samý kameň, kolobežku mám na chrbte asi 5x, nadávam sebe a svetu, no stále som happy jak dva grepy. Je to skvelé, takto som si to predstavovala. V Lysej stretávam fanúšika preteku, ktorý ma bezpečne sprevádza až na CPčko. Som tak nabudená, že sa mu zabúdam pozdraviť a už som tam, dnes prvá. Nechápem, kde sú moji kamoši, čo spali tiež na Makove, už ma mali dávno dobehnúť. Na CP v Klečenci ma vítajú ako nejakého hrdinu, no ja sa tak necítim. 

Je mi fajn, nie som nijako extra unavená, akurát svaly bolia. No nikto do tohto snáď nešiel s tým, že to bolieť nebude a tak bolesť treba len prijať. Teraz ale som na CP, užívam si servis, jem chlebíky o vajíčku, pijem radlery, suším topánky. Z nočného osadenstva tu zostal len jeden sympaťák na biku, no nepotlačíme spolu, lebo pre zranenie tu končí. Po trištvrte hodine sa teda zase sama vydávam na cestu. A ešte jednu vec som tu zistila. Vraj som prvá kolobežka. Maroš je za mnou viac ako tri hodiny, Vojta ešte o niečo viac. Do kelu, tak toto som nečakala. Okej, žiadne pauzy, chcem si podržať náskok do večera, dnes padne Trenčín. Mala som tam byť včera, lebo bol Trenčín inline, ale nestihla som to. No WCC by som nevymenila za nič na svete.
Už sa pekne opiera slniečko, ponožky sa sušia na riadítkach a vtedy prichádza Dlhá lúka. No prd lúka, to je nejaká úžľabina popri kanálových poklopoch po neskutočnom lepkavom bahne. Tokyo drift hadr. Totálny masaker. Zrazu mám pocit, že vedľa mňa beží moja fenka Ela, normálne ju okríknem „Eli, za mňa“, aby som ju nezrazila. Jasne, že tam nebola, len hlava si už robí čo chce. Pred Kvašovom zrazu chodník mizne, teda presúva sa do lesa, lebo na ceste je plot.

Vyzerá to ako obora pre pandu veľkú, alebo sa tam odohrávajú Hunger Games v reálnom živote. No bolo to také kadejaké. Každá sranda má svoj koniec a aj ja sa dostávam na krásne lúky a zrazu som v Červenom Kameni. Myslela som, že je to Červený Kameň s hradom, ale je to iný, ten s kameňom. Odtiaľ stúpam na Vršatec, príjemne zatienenou dolinou. Hore by som si veľmi rada dala niečo pod zub a radler, ale treba makať, lebo si predstavujem, kde všade bude Maroš  rýchlejší ako ja a ako ma dobehne. Výstup na hradné bralo je masaker, zase pečie slnko. V tomto teple som zažila riadny mozgový fail, kedy som zrazu chytila paniku, že mám vyosené koleso vo vidlici. Však tá kolobežka bola v servise, ako toto mohli prehliadnuť? Dospela som, k záveru, že to proste na tom nejako dokončím a do servisu ale aspoň zavolám, aby mi to vysvetlili. Našťastie sa mi nechcelo vyberať mobil a mala som čas, premýšľať nad týmto rozhodnutím. Ono totiž každé koleso s kotúčovou brzdou je vo vidlici „vyosené“. Vždy to tak bolo a aj bude. Ach jaj.
V hoteli nezastavujem, už sa vidím v Nemšovej. Alebo v Trenčíne. Alebo niekde za ním. No zatiaľ som v Hornom Sŕní a prichádzam k sľubovanému brodu. 

Keďže trasu neopúšťam ani kvôli perlivým mokom, nebudem ju opúšťať ani kvôli mostu. Vyzuť sami nechce, hupnem teda do vody a brodím. Nevybrala som si najlepšiu cestu, a skoro som si namočila sukničku. No to teda nie! Vykasala som ju čo to dalo a dúfala, že hlbšie už nebude. Nebolo, kolobežku mi voda neodniesla a tak za prekvapených pohľadov nastajlovaných korčuliarok vychádzam z vody a postupujem cyklotrasou.
V Nemšovej konečne vidím kolegov v krčme, nie som tu úplne sama! Hurá! Sú to Martin a Zdeněk, Bratři v biku. Nezastavujem, oni ma aj tak za chvíľku dobehnú. Uvedomujem si, že teraz sa bude dobre jazdiť, a tak ma všetci začnú sťahovať. Popri Váhu sa kilometre hltajú samé, míňam krásny kláštor v Skalke, ešte pár zákrut a som v Trenčíne. Teším sa sem lebo v Locuse vidím môj obľúbený waypoint Psia zóna. Rozkošný preklep. Na moste stretávam kameramana, dávame pokec, svojku a pokračujem.

Pod hradom sa linie hudba z koncertu, vravím si, že tam zastavím. Od štartu veziem výbornú klobásu a dosť sa o ňu bojím, tak som vymyslela plán, ako si v pizzérke dám upiecť Margheritu a na ňu si dám naklásť klobásu. Večera jak lusk. Pri hudbe síce nie je pizza, ale zato tu stretávam kamarátku Mišku, ktorá ma tu ako jediná z kolobežkárov počkala po včerajších pretekoch. Tu sa ukázalo, kto je kamarát, a kto sa tak len tvári. Nie, srandujem, všetci sú kamoši. Ale toto stretnutie ma dosť potešilo. Tlačím nad hrad a tu je pri hoteli Veverica langošiareň.

Dávam teda langoš, birel a zase stretávam Bratry v biku. Vraj dajú ešte 40km, no uf, to ja asi už nie….Na mape som našla peknú rozhľadňu kúsok nad Trenčínom, potom to vyzerá, že dlho nič nebude. No uvidíme podľa tmy. Kúsok pred rozhľadňou kufrujem, ale len máličko. To ma utvrdzuje v tom, že by bolo lepšie asi zaľahnúť. Zase čakáme v noci dážď, treba strechu. Rozhľadňa Dúbravka ma víta, pod nami sa pomaly rozsvecuje mesto. Skúšam vyniesť kolobežku na prvé poschodie, no pre široké riadítka sa mi to nepodarilo. Tak sa rozkladám na prízemí. 

Chvíľu po zotmení prišla mládež, boli strašne potichu, asi ako keď idú opití domov a robia „pššššt, tu sa spí“. Mládež odišla a prišli svinky. Chrochtali všade okolo rozhľadne, vyniesla som teda batoh s jedlom na prvé poschodie, nech ma v noci nenavštívia. Potom začalo pršať, tak bolo treba postaviť tarp, aby som nemala mokrý spacák. Svet sa triasol, blýskalo sa, no proste noc ako vyšitá. Konečne som zase zaľahla a zrazu počujem divné zvuky. Otvorím oči a na múriku nado mnou max 5m odomňa stojí rodinka prasiatok. „Dobrý večer“ vravím a rodinka v panike uteká preč. Celá lúka kvičala. Tak hádam sa už konečne trochu vyspím… Do dnes teda 310km, 8000 výškových. Do cieľa 240, to by sa teoreticky mohlo podariť za dva dni, celkový čas by teda mohol byť pod 4,5dňa. No, radšej nebudem plánovať.

Pondelok 9.8.2021, deň 4

Budím sa vo vlhkom spacáku, asi som ten tarp v noci trošku skopla. Nevadí, bude pekne, to vyschne. Telo krásne zregenerovalo, obdivujem ho, akú skvelú prácu odvádza v týchto podmienkach. Pri raňajkách kontrolujem tracking – Maroš je stále na CPčku. Však on tam musel zabudnúť tracker, to nie je možné. Teraz nebudem vedieť vôbec, kde je….ach jo…..Tak poďme na to, dnes to chcem potiahnuť do Brezovej pod Bradlom, aby mi zostala na posledný deň stovečka. Len na to sa musím dostať cez celú Myjavu, budem mať čo robiť. Deň začína parádnou jazdou po trati starej lesnej železnice.  

Cesta sa kľukatí úbočiami kopcov, míňam nádherné chatky, mosty, potok, v Mníchovej Lehote skvelú verejnú čitáreň so sedačkami a koberčekmi, to by sa bivakovalo jedna radosť. Je to zábavné vozenie, kilometre pribúdajú, ale po mape sa nejak neposúvam. Konečne prichádzam do dedinky Selec, kde robím mega veľkú zachádzku z trasy asi 250m a pri potravinách sa stretávam s Bratry v biku. V noci ich prikvačila búrka, čiže mi moc neodskočili. Viem, že v Trenčíne spali aj Košičáci, tak čakám, že ma dobehnú.  

Dávam raňajky a študujem trasu. Cez kopec na Beckov, ktorý som si v hlave nejako premenovala na Spišský hrad, občas Šariš. Geografická poloha nie je podstatná.
Ako sa ukázalo, cez kopec nie je vždy len tak, tento kopec trval asi pol dňa, alebo sa mi to tak aspoň videlo. Za cieľ si po Spišskom hrade dávam Čachtice, teším sa na Bátoryčku. Ako sa veziem popri Váhu, znepokojuje ma, že Čachtický hrad nikde nevidím, už som čakala podobnú zradu ako s Červeným Kameňom. Na hlavnej križovatke v obci spôsobujem mnohým ľuďom kultúrnospoločenský šok, kedy sa rozkladám pri reštike, suším ponožky, dres, topánky, a len tak v spodnom prádle si dávam polievku a jeden radler za druhým. Dnes musí padnúť Veľká Javorina a na to treba sily. Ďalší cieľ – Stará Turá a tam začína poriadny výšľap. V podstate posledný veľký kopec na trase. Nastavila som si ale dobre hlavu a tak mi to pekne ubieha, radler z bidóniku je skvelý a ešte lepší je z tajnej plechovky z batohu. Žijem si proste kráľovsky. 

Konečne dosahujem vytúžený rázcestník Kachľové grúne, ktorý si môj mozog premenoval na Kyslé pánty.  

V peknom čase sa ocitám hore na Javorine, doslova zázrakom je tu otvorená chata, hoci nemajú ordinačné hodiny a hoci by mali byť hodinu zavretý aj keby bol víkend. Dostávam palacinky a bublinky a prichádzajú Bratři v biku a Košičáci. Sprdla som ich, že kde sa flákajú, čakala som ich hodinu na CPčku a celý dnešok a oni nikde. Češi odchádzajú prví, ja ešte debatujem s Mirom, ktorý nás tu fotí, mizne aj on a ja sa vydávam na cestu. Všetci chceme spať v Brezovej, ale nejak tuším, že moje šance sú najmenšie. Za vysielačom ma prekvapuje Miro a robí mi najskvelejšie fotky.  

Vyrevujem Kde domov můj a frčím hrebeňom. Toto bolo totálne super, zbehlo to ani neviem ako. Chalani ma predbehli, ale keďže Miro má defekt, musia dofukovať a tak sa obiehame hore dole. S čelovkou sa púšťam do mierne absurdnej myjavskej slučky, chalani ma motivujú, že treba dať tú Brezovú, lebo viac ako kilo zajtra nedám. Tak dík. Smejeme sa, ale majú pravdu, treba ťahať. Našťastie je to tu po asfalte alebo poľňačkách, tak sa mi dá ísť aj s mojou slepotou. Ako nevidím na diaľku, tak je pre mňa veľmi náročné jazdiť podľa navigácie po tme. Preostriť z GPSky na cestu a pohybovať sa pritom rozumnou rýchlosťou je proste problém. Dnes to ale skúsim, chcem zajtra dokončiť. A viem, že Malé Karpaty nie sú ľahké. Kráčam poľom s kukuricou, myslím na mamičku a jej strach z kukuričných detí. Ešte že mňa takéto veci netrápia. Stále míňam samoty a začína mi byť divné voziť sa ľuďom po dvoroch uprostred noci. Keď stretávam dva kone na voľno a neviem či sú skutočné alebo nie, padá rozhodnutie nájsť bivak. Zatiaľ čo sa prezliekam, míňajú ma chalani, policajná hliadka im doniesla 2 duše, tak sú vysmiati a plánujú ešte pokračovať, aspoň pod Branč. Zhruba hoďku za nimi prechádza ešte Karel a aj on ťahá ďalej. Potom už je kľud. Mám za sebou 434km a 10 700 výškových, do cieľa mi zostáva pekných 123km. No uvidíme.

10.8.2021, deň 5 

Noc bola teplá, okrem psíka, ktorý ma vyštekával asi polhodinu a jednej motorky, aj úplne kľudná. Vstávalo sa mi fakt ľahko, dávam rýchle raňajky a aj svoj štartovný rekord – 5:05. Bez čelovky to ešte nepôjde, takže sa snažím pomedzi domy svietiť hlavne pod kolesá. Kilometre pekne naskakujú, onedlho míňam hrad Branč. Keby sa mi včera chcelo, mohla som spať niekde tu. Ale radšej som sa dobre vyspala. Dedina ešte spí, akurát za ňou stádo cool kráv kráča na vodu. Dali sme sa ako obvykle do reči, niektoré majú rohy sínus, iné cosínus, našli sa aj parabolky a jednorožce. Jedno teliatko ma sprevádza popri oplôtku preč od stáda a nakoniec s veľkým mukotom beží späť za kamarátmi. Kravy sú super. Ktovie čo robia tie moje.
Ešte si užívam lúky zaliate vychádzajúcim slnkom, zjazd na asfaltku a je tu Brezová. O štvrť na osem mám už nakúpené bikepackerské raňajky – 3 birely, mliečnu ryžu a nejaké pečivko. Teta predavačka ma slušne vyhadzuje, lebo im špiním schody mojím blatkom, tak s úsmevom opúšťam túto predajňu a napájam sa späť na trasu. Stúpam na Bradlo a silno myslím na Martina, ktorý tu na jeseň zahajoval svoj individuálny Štefánik Trail. Myslela som, že vrchol Bradla nejako obídeme no zrazu sa ocitám na spodku zjazdovky, odkiaľ štartuje aj Štefánik. Nie, toto je blbý vtip…. Tak tlačím do zjazdovky, čo mi ostáva. Nebolo to tak hrozné, a dokonca hore na parkovisku stretávam Katku, ktorá nás sprevádza po trase a behá si vlastné okruhy. Chalani, čo tu spali, vyrazili už skoro ráno. Predo mnou je aj Karel, ktorý sa riadne hecol a vyrazil zavčasu. O pol deviatej robím kolobežke obligátnu fotku s mohylou a teším sa na úseky známe zo Štefánika.

Po zjazde do Košarísk stretávam na ceste malinké mýšatko, opatrne ho prenášam do trávy a prajem mu šťastný život. Čítam si tabule o ochrane vtáčikov a teším sa, až budem doma a budeme hrať Na krídlach, moju momentálne najobľúbenejšiu spoločenskú hru. Ale teraz chcem byť ešte tu. Uvedomujem si, že sa mi to kráti a návrat do reality je bolestne blízko. Zatláčam túto myšlienku dozadu do hlavy a zase si užívam prítomnosť. Až po Dlhé rovne robíme zase takú Brezovskú slučku, tu stretávam otecka so synom na výprave za hradmi, hodíme reč, študuje našu trasu a dáva mi upútavky, čo ma čaká. Odnášam si poznatok, že dobre bude. Celkovo ľudia čo som postretala na trase boli všetci fajn, často sa pýtali, čo to je za pretek a pri informácii odkiaľ a kam ideme len pleštili oči. Jednému mladíkovi som asi spravila ťažký večer, lebo som ho v prítomnosti jeho žiarlivej priateľky pozdravila klasicky „ahoj!“ a už som len počula „To kto bol? Prečo sa ti zdraví ahoj? Odkiaľ ju poznáš?!“ Srandovné sú tieto vzťahy.
Mám pocit, že sa vozím z jednej strany Karpát na druhú – vytlačím kopec aby som ho mohla zozjazdovať na opačnú stranu, tam sa otočiť a zase hore. Štefánikova cyklomagistrála nám pohorie ukazuje ozaj podrobne. Spevnené cesty strieda trailík, je to tu pestré. Ale aj slnko sa opiera čoraz tuhšie a tak len túžobne čakám na nejaký bufet. Je mi jasné, že najbližšie je až Buková a to je kus cesty. Odmenkový zjazd k hlavnej ceste zbehol ako nič a do Bukovej ma čaká ešte posledný kopec. Chlapci košický mi sľúbili, že ma počkajú v najbližšej dedine v krčme. Ľubo síce hovoril, že v Dobrej vode, ale tam nejdeme, tak ktovie, kde budú. Snáď v Bukovej. Pod posledným kopcom pred Bukovou konečne dochádzam Karla a kopec tlačíme spolu. Najprv tak potichšie a postupne sa celkom pekne rozhovoríme. Cesta ubieha a na vrchu kopca pochopím, čo myslel tým, že zjazdy púšťa a užíva si ich. Omietkový démon hadr. Brutálne fukoty ten chlap dával. Ja za ním opatrne a zase sa stretávame pod kopcom. A je tu Buková! Viem, že je bufet pri nádrži, ale k nej úplne nejdeme a tak využívam miestny motorest. Nevaria, no čapujú studené bublinky! Košičáci nikde, ale sú tu Martin a Zdeněk, tak zasadáme vo štvorici a načerpávame sily. Ďalšia možnosť je až Pezinská baba a to je už len 25 km do cieľa. Dobehnú nás chalani, ktorí stretli krčmu skorej. Sú hrdinskí, lebo si kvôli nej zašli 250m tam a späť. To by som nikdy nespravila, každý meter drahý na tomto podujatí. 
Stúpame na sedlo pod Zárubami a nasledujú známe miesta – Mon Repos, Amonova lúka, Sedlo Skalka a konečne sa chytám, áno tu som bežala Štefánik 40 Virtual na jeseň! Zapína sa adrenalín, oxytocín a iné hormóny a ja dupem ako besná fena. Tu to poznám, viem čo bude nasledovať, za chvíľu som na Babe. Tam si kúpim bublinky, vytlačím Konské hlavy a spustím sa do cieľa. Počítam, počítam, však ale ono to fakt môže byť pod 4,5 dňa! Ako sa krútim popri známom nekonečnom plote, za ktorým sa isto chovali a možno stále chovajú dinosaury, začínam trošku pochybovať o tomto pláne. Je to ešte dlhé. A na Babu nejdeme priamo, ale spúšťame sa kade tade po okolí…Fakt makám, konečne mám pocit, že závodím. Síce len s časom a vlastne sama so sebou, ale to sú často tie najťažšie súboje. Stále sa míňame s Karlem, Miro s Ľubom sú dávno preč a Martin a Zdeněk mi ušli tiež. Karel je so mnou len preto, že má defekt, tečie mu mlieko (nie po brade, ale z kolesa popri ohnutom ráfiku). Bojím sa mu dať moju jedinú 29“ dušu, lebo isto v ten moment pichnem ja. On dúfa, že doženie chalanov a pumpne ich o dušu. Tak dofukuje každé dva-tri kilometre a ja vďaka tomu nie som sama. Dokonca v poslednom stúpaní na Babu mu odchádzam, a potom sa vidíme až v cieli. 

Celý čas si opakujem, že musím ísť opatrne, aby som nepichla, keď už idem celý čas bez defektu. Nechápem ako je to možné, lebo doma plátam každých 50km. Tu všetko funguje špičkovo, jediné čo, tak som dva krát doťahovala zadný blatník a dofúkla zadný plášť, aj to len aby mi lepšie driftoval. Sme s kolobežkou zohrané, ja presne viem kedy a kde ma šmykne, a ona ma bezpečne a neohrozene vezie do cieľa. Na Babe ani nepribrzdím pri hlavnej ceste a rovno si to mierim k reštikám vzadu, pri trase. Na moje sklamanie je zavreté, všade pásky, dvere zamknuté na cyklozámok. Vnútri ale vidím ľudí, a môj biedny vzhľad presviedča čašníka, aby mi podal cez okno jeden studený radler. Vyklopila som ho do seba tak, že ani pena nestihla padnúť. Zdravím sa s Martinem a Zdeňkem, ktorí idú okolo a povzbudzujeme sa do záveru. Až po kopec na Konské hlavy sa ich držím a tam mi definitívne utekajú. Zostávam sama, tak ako väčšinu trasy. A je to nádherná samota. Pocity, ktoré sa ma držia posledných 50km sa zosilňujú, uvedomujem si blížiaci sa koniec a teším sa. No aj sa bojím. Alebo nie bojím, len nechcem, aby to skončilo. Chvíle, kedy človek robí niečo, čo ho baví a napĺňa, s ľuďmi, ktorí mu dávajú pocítiť, že to nerobí vôbec zle. V prírode, sám, šťastný. Tieto dni budú navždy vo mne, všetky chute, pachy, výhľady. Teším sa, ako budem trápiť Martina rečami „tu som bola na kolobežke“ keď pôjdeme okolo. Nechcem aby to skončilo a aj tak dupem ako zmyslov zbavená, lebo vidina 4,5 dňa je príliš lákavá. A tiež sa mi nechce vyberať čelovku. Posledný kopček a napájam sa na žltú. Pod starými dubmi nie je skoro vidno a tak opatrne kľučkujem po ceste aby som sa nevysypala. Podo mnou sa pomaly rozsvecuje Lozorno, môj cieľ. Prepletám sa pomedzi domy, hlavu mám čistú a odraz pevný. Zrazu sa mi na navigácii objaví waypoint Koncový bod. Tak teda dobre, som tu. Odbáčam z hlavnej cesty, stretávam Slávka, ktorý beží dopredu a kričí, že „ide kolobežkáááááá“ a ja za ním prichádzam do areálu štadiónu. Kamaráti vstávajú, tlieskajú, fotia či natáčajú a vítajú ma v cieli. Moja prvá reakcia je, že si musím vypnúť navigáciu. No a potom ozaj stojím. Definitívne. Som tu, prvá kolobežka, celkovo 33. miesto, 3. žena, za 107 hodín a 37 minút. 

Všetci sa zhŕknu okolo mňa, gratulujú mi, vraj som podala na kolobežku skvelý výkon. Ja neviem, ja som sa len vozila. Viem, že by som mala dať echo domov, ale rozprávame sa, pýtajú sa ma na tisíc vecí ohľadom kolobežky, jazdy, kde som spala, je to strašne fajn, byť tu teraz s nimi. Na moju otázku, že kam ideme ďalej dostávam odpoveď, že nikam, ale je navarená polievka. Tiež dobrá možnosť. Volám domov, otáčam Martina, ktorý iniciatívne vyrazil proti noci a dohadujeme sa na odvoz zajtra doobeda, nech to máme na pohodu. Voláme dlho, je strašne fajn počuť ho. Pripadá mi to ako večnosť, ale pritom len úplne nedávno. Čas sa zvláštne ohne, keď človek žije niekoľko dní len tu a teraz.
Vraciam sa k ostatným, dávam si vytúžené a zaslúžené pivo, lebo veľkú časť prípravy som si alkohol zakázala. Polievka je výborná, rozhovory plynú. Niektorí ostávajú na noc, iní utekajú na vlak. Som rada, že sa stíham rozlúčiť s Mirom a Ľubom, krásne sme sa naháňali v podstate od druhého dňa. Prichádza Karel, ktorý po kolízií s vetvou dal záver na kolobežkára. Milé od neho. Dnes ešte čakáme jednu trojicu a tak sa nikto neponáhľa spať. Vzrúšo prinesie len postrek trávniku, ktorý sa automaticky vysunie a skropí nám sušiace sa dresy, spacáky, topánky a bicykle/kolobežku. Aj na stôl kde jeme dosiahne. Tak aspoň vieme, kde nespať, lebo ráno je tu postrek zas.
Potom už len sprcha, klasika ošetrenie nôh a líham si spať v spoločenskej miestnosti. Mám krásnu drevenú medailu a viem, že zajtra nikam ísť nemusím. Je to fajn.

Niečo k môjmu vybaveniu
Pretek som absolvovala na kolobežke Doxtor F112. Zostala som verná klasike, dušiam, a tak som obúvala vpredu Continental Race King, vzadu Schwalbe Rocket Ron, oba s kevlarovou pätkou. Race king sa ukázal ako skvelý plášť, no Rocket Ron vzadu ma popravde sklamal.

Normálne ho jazdím vpredu a drží skvelo, vzadu na 24“ kolese sa ukázal ako brutálne nestabilný. Šmýkalo ma úplne že všade, nemohla som si dovoliť rezať zákruty ako som zvyknutá. Musím ale uznať, že moje nešetrné zaobchádzanie zvládli oba plášte bez defektu. S obutím som teda spokojná, akurát vzadu asi zostanem verná Smart Samovi. Nebrala som ho len preto, lebo má nižšiu ochranu proti defektu.

Na takúto akciu považujem zadný blatník za absolútnu nevyhnutnosť, hoci medzi kolobežkármi sa neteší veľkej obľube, aspoň v teréne nie. Na 24“ koleso výber nie je bohvieaký, a na Doxtorku obzvlášť. Vybrala som blatník Kostka Fender Shock 2410. Vyžadoval trošku úprav flexou, vymeniť šrouby, doplniť podložky, ale drží veľmi dobre. V mojej úprave trošku vŕzga a občas ťukne o lýtko, ale aspoň sa človek necíti na ceste sám. Vyslúžil si prívlastok steam-punkový a keďže má po novom aj nálepku West Carpathian Challenge, nebudem ho dávať dole.
Predný blatník na Doxtorke nepotrebujem, rám vykryje väčšinu jazditeľného blata. Doplnila som len malý blatník do prednej vidlice na ochranu brašny.

Riadítka mám široké MTBčkové, vytunila som ich rohmi Force Alu Rab a gripmy Ergon s dvomi hrúbkami úchopu. Táto kombinácia mi veľmi vyhovuje, striedam polohy a tak sa dokonale vyhnem brneniu dlaní a únave rúk. Navyše gripy sú dostupné vo veľa farbách a farba je základ.

Navigáciu som použila Garmin eTrex 20 so základnými TOPO mapami. Nastavenú podľa návodu na 1000 míľ, vyčistenú, len s dvomi trasami. Trasy som mala v mobile a v prípade poruchy som ich vedela káblom pretiahnuť späť do navigácie. Zálohu v mobile mi robili aplikácie Mapy.cz a Locus. Tiež som si nainštalovala aplikáciu Záchranka, kdyby něco.
Telefón som si prepla do najúspornejšieho režimu, kedy hlási, že vydrží 5 dní, pri používaní GPS a Locusu na občasnú kontrolu, plus sem-tam nejaká fotka som ho nabíjala raz, tretí deň večer. Oplatí sa toto nastavenie objaviť.

Svetlo mi robila čelovka Fenix HM65R. Svetlo na riadítka nepoužívam, čelovka mi príde praktickejšia pri hľadaní bivaku, pri pádoch, pri útokoch divej zvery alebo opitých spoluobčanoch. Má dva režimy svietenia – do diaľky a rozptylku, každé sa ovláda samostatne, má viacero intenzít. Viem si tak nastaviť kombináciu, ktorou hľadám značky na stromoch pred sebou a zároveň mám krásne osvetlenú trasu. Čelovka má vymeniteľnú baterku a dá sa nabíjať aj priamo ona, pri rozumnom používaní má ale nádhernú výdrž.

Pobaliť sa na kolobežku učí človeka pobaliť sa dosť minimalisticky. Váha je v tomto prípade veľmi podstatná, ak si naložím veľa, kolobežka je menej obratná a zbytočne ťažká. 
Zvolila som osvedčenú riadítkovú brašnu Ortlieb Handlebar Pack 15l, v ktorej som viezla kompletnú výbavu na spanie. Obrovská výhoda tejto brašny je, že je nepremokavá, takže veci v nej sú vždy v bezpečí.
Na rám kolobežky som si u pani Ilony Nistlerové dala ušiť brašničku podľa vlastného návrhu. Tiež nepremokavú. Kolobežka si v nej viezla veci na opravu, duše, lepenie, montpáky, 8čkový kľúč na zadný blatník, multikľúč a lepenie na moje otlaky. Skvelá vec, firmu odporúčam všetkými desiatimi a už špekulujem nad kabelou na druhú kolobežku.
No a zvyšok vecí sa viezol v batohu. Brašny na zadné koleso považujem za nežiaduce na taktomto preteku. S kamarátom Igorom sme ešte rozmýšľali namontovať niečo na prednú vidlicu, ale ukázalo sa, že ďalší úložný priestor nepotrebujem.

Vodu som riešila bidónom v spodnej časti rámu, kde som vozila ochutené vody, rozrábala si ionťák, čapovala birely a hlavnú zásobu, 2l, som mala v batohu v Camelbaku. Tento spôsob mi vyhovuje najviac, lebo môžem piť v podstate neustále, čo aj robím. Držiak na bidón som mala na suchý zips a 550km sa nepohol z miesta.

Jedlo som si viezla nejaké do zásoby a zvyšok som plánovala dokupovať, rovnako sa stravovať v reštauráciách. Výživa je dosť dôležitá a každý si toto musí vychytať sám. Nedá sa ísť celé na sladkostiach a tyčinkách, treba aspoň jedno normálnejšie jedlo za deň. Ja som jazdila na koláčiky Valma, klobásu, šunku, jogurty, mliečnu ryžu a palacinky. Dopriavala som si polievky a veľa veľa radlerov. Kofolu som tentokrát výnimočne vypustila, prišla mi moc sladká. Samozrejmosťou je pre mňa žiadny alkohol, však sa tvárim, že športujem.

Nechcelo sa mi investovať do nového spacáku, takže som zobrala staručký Husky Mikro s komfortom +10°C. Prvú noc by som uvítala aj niečo teplejšie, ale mala som termoprádlo určené len na spanie + nafukovaciu karimatku Therm-A-Rest Neoair Uberlite, ktorá komfort výrazne zlepšuje. Keby som bola bohatá, kúpim si spacák Cumulus X lite 300 s hydrofóbnym páperím. Ale nie som, a aj tak som sa vyspala kráľovsky.

Proti dažďu som mala WAA Ultra Rain jacket bundu, s vodným stĺpcom 10 000mm a v zálohe Sea to Summit Poncho-Tarp 2in1. Bundu som využívala hojne, jej výhoda je fakt malý rozmer po zbalení a nízka hmotnosť. Jednak ochráni aj pred vytrvalým dažďom a druhak poslúži aj ako fukerka na zjazdy.
Poncho-Tarp som vybrala len raz, na bivaku. Je ľahučké, tiež sa výborne zbalí a materiál vydrží viac ako by sa mohlo zdať. Ako tarp sa dá postaviť na veľa spôsobov, pri kolobežkovaní nevadí a nechytá sa do zadného kolesa vďaka gumičke, ktorou sa vytiahne zadná časť.

Batoh Deuter ACT Trail 32 so mnou už preskákal kde čo. Má aj praktické vonkajšie vrecká, jedinou nevýhodou je absencia kapsičiek na hrudných popruhoch, ktoré som si obľúbila na bežeckých batohoch. Pobalila som sa do neho pohodlne, aj miesto som mala. Skvelý je jeho chrbtový systém, ktorý krásne rozkladá váhu, vetrá. Tretí deň ma trochu boli ramená, ale to prešlo prestavením bedrového popruhu. V batohu som zvolila systém drybagov. Všetko tak malo svoje miesto, nič som dlho nehľadala. Jeden drybag s oblečením slúžil tiež ako vankúš a druhý obsahoval drobnosti. Okrem nich tam bola pláštenka, bunda, čelovka, lekárnička, eskapásky a jedlo.
Obsah prvého drybagu:

  • Termoprádlo na jazdenie  – použila som raz, nemuselo sa nevyhnutne účastniť, ale mali sme teplo
  • Ponožky 5-prsté Injinji – druhé rovnaké som mala obuté a striedala som ich s nepremokavými Dexshellkami. Vždy sa jedny sušili na riadítkach a druhé som mala obuté. Možno by stačili len jedny klasické ponožky, takto som mala istotu, že sa ráno obujem do suchých ponožiek.
  • Ponožky nepremokavé Dexshell
  • Craft mikinu – použila som tiež len raz, pred spaním. Keby bolo chladnejšie, ocením ju isto viac
  • Nohavičky
  • Uterák MSR Packtowl – na jeho použitie nedošlo, vždy som do bivaku vyschla

V druhom som mala drogériu a elektroniku:

  • Powerbanku Baseus 30 000 mAh – trochu veľká a ťažká, ale istota je guľomet. Nakoniec som jej kapacitu nevyužila ani trochu
  • Kábel na nabíjanie mobilu
  • Kábel na nabíjanie trackeru
  • Zubnú kefku a pastu – umyté zuby robia na trase zázraky
  • Antiperspirant
  • Toaletný papier – celý kotúč, keď sa všetko po*erie, tak aspoň je to čím zachraňovať
  • Striebornú pásku – na opravu všetkého
  • Baterky do navigácie Energizer Ultimate Lithium – dlho som sa rozhodovala, či nabíjacie, alebo lítiovky, no ich výdrž ma pri testovaní presvedčila. Pretek som prešla na 2 páry, prvý som menila tretí deň večer pred spaním, hoci som mala ešte 1 alebo 2 paličky. Druhé to dotiahli do cieľa a ešte ich dojazdím. Navigácia bežala každý deň v podstate 17 hodín, časť z dňa aj s podsvietením, mapový podklad som mala zapnutý.
  • Nabíjaciu baterku do čelovky
  • Krém na hebké nohy – každý večer som poriadne namazala chodidlá, pomasírovala a poďakovala im, že ma dobre nesú. Základ je vyhnúť sa otlakom a zraneniam na nohách, bez nôh sa na kolobežke jazdí zle.
  • Strong power gel – každý večer som namazala stehná a lýtka. V kombinácii s tréningom a sypačkami som na celej trase nemala výraznejšie svalové problémy. Bola únava, cítila som, ako sa telo ťažšie rozhýbáva, ale nič hrozné.
  • Vazelínu – akonáhle začne niečo niekde drieť, treba mazať. Kdo maže, ten jede!
  • Sypačky (Mg a BCAA rozrátané na dni)
  • Ionťáky rozdelené do sáčkov ako správny drogový dealer, jedna dávka na bidón
  • Nivea
  • Dezinfekcia na ruky – lebo som nevedela akú dezinfekciu sme mali v povinnej výbave, to je táto covid doba
  • Dezinfekcia Betadine
  • Prídavné svetlo na batoh, keby som chcela v noci brázdiť vozovky

Na batohu som mala pripnutý mega veľký sprej proti medveďom, ktorý kamaráti prezývajú hasiaci prístroj a na druhej strane kapsičku s mobilom a dokladmi. A rolničku na medvede. Keď človek jazdí sám, pozornosť sa znižuje, byť v strehu nik nevydrží, tak je jednoduchšie dať o sebe vedieť.
Tiež som na batohu mala dve malinké karabínky na sušenie mokrých vecí.
Takto rozpísané to vyzerá, že som toho viezla fakt veľa, celková váha batožiny (Ortlieb, Nistler, batoh bez vody) však bola pod 7 kilo. V tejto oblasti mám čo zlepšovať, no nebola som pobalená úplne zle.

Ešte doplním, čo som mala oblečené.
Prilba Giro Montaro, ľúbim ju, super vetrá, netlačí a je oranžová.
Podprsenka Sensor Merino DF – samotné merino presvitá a ja rada chodím len v nej. Inak je to absolútne skvelý materiál, rýchlo schne, keď treba hreje a ani po 5 dňoch potenia nesmrdí.
Cyklodres na mieru s vlastnou potlačou, lebo jazdím za detskú onkológiu a OZ Svetielko nádeje. Podporiť ich môžete tu https://www.svetielkonadeje.sk/ .
Obľúbené odskúšané gaťky z Tesca.
Bežecká sukňa WAA ultra Running Skirt 2.0. Ako jedna z mála má zvnútra kraťasov gumené pásy, ktoré ju držia na mieste a tak sa neroluje ani na veľkých stehnách ako mám ja. Tiež by sa dalo ísť v kompresných bežeckých kraťasoch, ale sukňa je sukňa a naboostované ego robí zázraky.
Kompresné návleky CEP Ultralight PRO Calf Sleeves, veľmi kompresné, ľahučké. Myslím, že mi často zachránili lýtko od odrenín a aj od únavy svalov.
Ponožky Injinji Run alebo Merino, je to jedno, oboje sa osvedčili. Chce to si na ne zvyknúť a vyžadujú širokú topánku, inak sú skvelá ochrana proti otlakom a pľuzgierom. Striedala som ich s nepremokavými ponožkami Dexshell, ktoré ako sa ukázalo, premoknú, keď do nich natečie zvrchu. Noha v nich aj po celom dni je nezaparená, nevýhodou je, že oni samotné vodu berú vo veľkom a dlhšie sa sušia.
No a na záver topánky, pre mňa kľúčový bod výbavy. Kvôli ostruhe na päte musím mať väčšie tlmenie, mám ozaj širokú nohu a kolobežkovanie v teréne vyžaduje pomerne dravý dezén. Altra Timp mi dali presne to čo som potrebovala. Pred pretekom som ich zobrala na výjazd okolo Poľany (126km) a raz alebo dva krát na prechádzku doma cca 15km. Pretek zvládli skvelo, mierne utrpel dezén prednej časti, ale to bude zastúpením spevnených a asfaltových ciest a tiež tým, že som kolobežkár. V blate držali, trochu šmýkajú na mokrom asflate. Človeka môžu prvý krát prekvapiť nulovým dropom, treba si na ne zvyknúť, resp. prejsť postupne. Keď umrú, určite si kúpim druhé, ale ešte ich doničím. Nie sú nepremokavé, ale nepovažujem to za podstatné, pretože sú priedušné, dobre schnú. Doplnila som ich Altra návlekmi proti kamienkom a bordelu, ktorý by sa inak do topánky dostal zhora. Ich upínací systém je skvelý, vôbec nejde popod chodidlo a o návlekoch človek ani nevie.
V tomto oblečení som strávila celých 5 dní, prezliekala som len vrchnú vrstvu na noc, inak bolo furt na mne. Všetko vydržalo, som spokojná. 

Na záver už len niečo o nastavení hlavy. Každý vám povie, že je to z 80% o hlave a má pravdu. Môžeš mať natrénované ako chceš, ak ťa rozloží dážď, defekt alebo blúdenie, končíš. Niekomu vyhovuje si trasu podrobne rozplánovať, niekto ide kam dôjde a rieši všetko operatívne. Každý si musí nájsť čo mu vyhovuje, aby sa nedostal do stresu zbytočne. Akcia sa dá pojať ako pretek, kedy do toho búšiš a naozaj sa snažíš podať pekný výkon, obmedzíš spánok, pauzy a ideš, no dá sa pojať aj ako výlet, kde sa vozíš krajinou a užívaš si. Ja som zvolila niečo medzi. Minimum páuz, zato kvalitný spánok aspoň 6 hodín. Z taktického hľadiska – väčšina sa po trase pohybuje rovnakou rýchlosťou, otázkou je, koľko času na tej trati kto strávi. Mne to vychádzalo denne na cca 16 hodín jazdy. Keď je terén zlý, kolobežka je skoro tak rýchla ako cyklista. Keď sa začne jazdiť, cyklisti zmiznú v nenávratne.
Trasu som mala naštudovanú z mapy, tak som zhruba tušila, čo ma čaká na ktorom úseku. Plán som mala na prvý bivak, a hneď ten nevyšiel. Ešte že som naň nebola veľmi upnutá. Veľa účastníkov spalo v penziónoch, čo je určite komfortnejšie, no mne tak trochu chýba to dobrodružstvo. A víťaz nespal vôbec, ten to dal za 51 hodín.
Treba mať najazdené objemy, treba mať vyskúšanú výbavu, zažiť si bivak, ideálne skúsiť dať 100km, odbivakovať a druhý deň znovu. Siahnuť si na dno a vyhrabať sa z tadiaľ. Vtedy to človeka na preteku neprekvapí. Naučiť sa pracovať s bolesťou. Nie je to nepriateľ, treba ju prijať a akceptovať. Veľa bolesti sa dá predísť, to si treba tiež odskúšať a vychytať. Tá ostatná jednoducho človeka sprevádza. Treba jazdiť v daždi, v zime, na páliacom slnku. Treba si skúsiť kilo v ťažkom teréne, kde človek tlačí nielen do kopca, ale aj z kopca, kde nosí kolobežku cez polomy. Nestačí jazdiť krásnou priemerkou po cyklotrasách. Prvé dni sme podľa mňa strávili pešo rovnaký čas ako jazdou. Keby sa mi dalo, doplním tréning behom, na dlhšie vzdialenosti(20km+) v pomalom tempe.
A naučiť sa byť sám so sebou. 80% času som bola sama. Najprv človek premýšľa, často nad závažnými existenčnými otázkami, postupne nad ešte dôležitejšími vecami ako napríklad prečo ľudia brzdia smerom do kopca (možnosť, že niekto išiel ten kopec smerom dole ma ani nenapadla) a často aj hlava vypne úplne. Mala som chvíle, kedy som si nevedela spomenúť na kamarátovu prezývku a hrali mi v hlave len jednoduché pesničky. Ja osobne toto mám rada, no pre niekoho to môže byť nové a zvláštne. Tiež je dobré nebáť sa sám po tme, či zvierat.

Som veľmi vďačná každému, kto mi pomohol toto zažiť – Martinovi, že na seba zobral farmu a zvládol to na výbornú, tiež mi pomohol s vybavením a technikou, rodičom, že mu asistovali a tolerovali moje často šialené tréningy, Michalovi Tobiáškovi za najlepšiu kolobežku na svete, týmu Třista60 za cenné rady počas kolobežkového kempu, Terrabike za predzávodný servis, Milke Baculíkovej za praktický účes, na ktorý som nemusela siahnuť a mojim kolobežkovým inšpiráciám za to, že sú. No a samozrejme organizátorom, ktorí nám pripravili doslova rodinnú atmosféru a hlavne vpustili na trať kolobežky.
Gratulujem každému, kto sa dočítal až sem. Ak ste zvládli toto, ste ideálnym adeptom na podobné dobrodružstvo. Preto sa prihláste na druhý ročník West Carpathian Challenge a skúste si to zažiť na vlastnej koži!

Text: Michaela Rosová
Text neprešiel redakčnou úpravou

Advertisement

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.